reklama

bez dverí

Po nociach z kostí, po kostiach v noci. Schod po schode točitým schodiskom v opätkoch z jantáru odvíja sa každý príliv. V rovnakom rytme, podobnom tóne, každá kvapka slanej vody olíže sa s pieskom.  A držal som ju za ruku. Ako z lacného filmu, prechádzali sme sa po pláži a vietor jemne i keď chladno fúkal od mora. Bol plný soli. Vlasy sa nám lepili a potili, máčané vo vode a dreté o jemný piesok. Mesiac bol obrovský, v splne, bledý, tak strieborný až sme sa menili na slonovinové kosti mäkko v sebe vrastené, ako dva stromy čo sa nakláňajú v smere vetra...a ten odnášal vzdychy spletené s hukotom mora až nad Olymp. Ale to až neskôr, ak vôbec, ak sa sen nerozložil do dňa, ak tridsiateho siedmy nebolo včera a stena zložená z tehál, červených, čo sa o ňu opieral Muž v hnedom klobúku, nespadla.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)

 Bola vysoká a dlhá. Nedokázal som cez ňu preliezť ani keď som Ingrid vyliezol na ramená. Raz sme chceli nájsť jej koniec, za rohom sme však našli ďalší roh a ďalšiu stenu. Ľahostajnú  a tichú k horúcemu slnku a mase turistov.
„Prečo tu stojíte?“
„Držím stenu.“ A vážne, celé dni a noci stál opretý   o stenu Muž v dlhom kabáte s hnedým klobúkom bez farby.
„Prečo?“
„Aby nespadla. Je to tak prirodzené ako ju obísť alebo odfotografovať.“
„Nemyslím si.“
„Na tvojom názore nezáleží.“
„Pre mňa áno.“
„To si myslíš len ty. Obišli ste stenu dookola?“
„Nie.“
„Trvalo by vám to dva dni.“
„No a?“
„Zistili by ste, že okolo čohosi vytvára múr.“
„No a?“
„Bez dverí!“
„Bez dverí?“
„Áno,čo si o tom myslíš?“
„Nič!“
„Ty si nič nemyslíš???“
 Táto otázka ma zarazila. Ešte dva mesiace vo mne rezonovala ako ladička a potom ten smiech. Ani v meste kde sa vytyčuje posvätný stred, kde semafory majú zmysel, kde pešo chodia len blázni sa nevytratila. Vracala sa neustále večerným oknom ako biele kosti, ako hviezdy nanovo usporiadané do smiechu a v každom podchode stál s klobúkom, a v každom vzťahu časti k časti a novému celku bol jeho smiech. A potom, keď sme s Ingríd sedeli po obede v divadelnej reštaurácii vo Zvolene, pretože len tam platili stravné lístky som cez tikot hodín bez ručičiek, na ktorých sa len pliešky preklápajú, takých automatických hodín aké bývajú na stanici, pochopil.
 Pohyb zmizol, bytie zamrzlo v okamihu rozložiac sa ako nekonečný fraktál do vnútra, do ohnivej špirály.
„Horí ti ciga!“ Pozrel som na cigaretu s dlhým valcom sivého popola.
„Ďakujem,“ zahasil som ju.  
„Dobre som sa najedla.“
„Ja tiež.“
„...strašne som lenivá...nič sa mi nechce.“
„Dáme si ešte cigaretu?“
„Na poli?“
„Na lúke.“ Usmiala sa.
„Nezapaľuj si..., radšej poďme.“ Dal som jej pusu na líce na noštek a potom na pery.
„Prečo sa usmievaš?“
„Len tak.“ Štuchla do mňa lakťom.
„Povedz.“
„Ale...spomenul som si ako sme sa milovali v Grécku na pláži.“
„Hej...bolo tam fajn, ukľudnila som sa.“
„Aj ja, spomalilo nás to.“
CVAK, klapli hodinky a vonku zatrúbilo auto.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 

Oliver Tomáš

Oliver Tomáš

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent pobehujúci medzi Košicami, Prešovom a zvyškom sveta:-) Zoznam autorových rubrík:  polnočné básne pre psaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu