reklama

Ready - made: diela, ktoré nestoja za pohľad

Náš spôsob vnímania reality sa mení. Mohlo by byť i toto umeleckým dielom? Vešiak s kabátom sa stáva umeleckým dielom a mi ho so záujmom sledujeme čudujúc sa, že sme si ho nikdy poriadne nevšimli. Umelecké dielo prekračuje hranice galérie, a prichádza na toaletu alebo do predsiene a my sa navraciame späť k najbližším veciam na ktoré sme dávno zabudli, ktoré sme dávno opustili. Svet začína byť tehotný estetickým objektmi čakajúcimi na odhalenie.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (19)

 "...ready-made stoja za premýšľanie, pretože keď umelecké diela nemajú kvality, ktoré by stáli za pohľad, ľahšie sa o nich premýšľa vo vzťahu k svetu umenia. A možno je to jediná vec, pre ktorú stojí za to vôbec o nich premýšľať," píše Dickie. Bezpochyby. Ready-made sa vzťahuje k svetu umenia, otvára množstvo interpretácii a pobáda k prehodnocovaniu princípov i hodnôt v umení ako inštitúcii. Ale nie je interpretovanie ready-madu len vzhľadom na svet umenia jednorozmerné a nepostačujúce? Naozaj Fontána neprekračuje múry galérií, je len gestom, vyhlásením, "nabúraním" inštitucionálneho rámca, výsmechom, poukázaním na hranice? Niektoré Duschampove vyjadrenia poukazujú práve na takýto druh interpretácie jeho ready-madov, ale umelecké dielo, hoc aké dielo človeka(?), vo chvíli odpútania sa od autora, tvorcu začína žiť svojím vlastným životom a poskytuje pole interpretácii, ktoré autor nemusel zamýšľať alebo tušiť (Rorty).

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Dickie si položil otázku ako môže ready-made, ktorý možno označiť za "antiumenie, pretože nemá význam nad ním rozjímať, byť napriek tomu umeleckým dielom?" Jeho odpoveďou je, že získal status umeleckého diela vďaka Duschampovým vyhláseniam. Dalo by sa Dickiem polemizovať, nebude nás však zaujímať to či sa ready-made stali umeleckým dielom vyhlásením, vystavením v galérii alebo hocakým zázračným činom. Chcel by sme sa zamerať na čosi iné. Ako je možné, že sa čosi také ako ready-made objavuje v umení dvadsiateho storočia? Ako je možné, že vzniká takýto

tvorivý, akt? Prečo práve takýto prírastok k umeleckým materiálov.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Duschamp berie neumelecký predmet sériovej výroby ako je napríklad pisoár a robí z neho umelecký predmet. Podpisom, vystavením alebo vyhlásením? Nie je to nakoniec jedno? Nie je dôležitejšie to, že berie a čo berie? Ak by bol pisoár namaľovaný, nič by sa nedialo, ale on vyvstáva pred nami v svojej trojrozmernej podobe, tak ako bol vyrobený. Dickie sa domnieva, že nestojí za pohľad a nie je určený ani na rozjímanie. V galérii naozaj pisoár nemusí stáť za pohľad. Môžeme sa pri ňom len uškrnúť a pýtať sa či je to vôbec umelecké dielo. Uväznení v galérii, v svete umenia môžeme viesť nekonečné diskusie o povahe, či podstate umeleckých diel, smerovaní, významu, či poslaní umenia. Ale toto väzenie sa triešti, alebo rozširuje(?), s naším vstupom na verejné toalety a priamou konfrontáciou s použiteľným pisoárom. Fontána.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Nietzsche v jednej zo svojich Nečasových úvah píše o spôsobe ako človek jeho doby prechádza bežiac galériami, nedbanlivo počúva hudbu, či letmo číta texty. Od Nietzscheho úvah prešlo viac ako sto rokov. Súčastný človek ešte rýchlejšie beží galériami, ešte nesústredenejšie počúva hudbu. Väčšinou sa už  nezastavujeme, nekontemplujeme, niet času. Načo by nám bolo takéto umelecké dielo? Aké umelecké diela potrebuje súčasná doba? Také, ktoré si môže vziať so sebou? Do určitej miery. Vzťah tvorcu a prímateľa sa zmenil. Nie len, že medzi nich vstúpilo množstvo iných osôb a inštitúcii, ale niekedy, ako napríklad v performance sa rozdiel medzi týmito dvoma pólmi stiera a každý z účastníkov je zároveň percipientom i tvorcom. Percipient už nie je pasívnym(bol niekedy?) prímateľom, ale aktívnym účastníkom a bez jeho aktívnej účasti súčasné umenie nie je možné.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

 Duschampova fontána je jedným z prvých a najočividnejších prípadov takéhoto diela.  Zdá sa, že pri percepcii Fontány nevzniká žiaden estetický, umelecký zážitok. Jediné čo nám je poskytnuté, je základňa na ktorej môžeme stavať naše úvahy o mašinérii sveta umenia a kritériách umeleckého diela. Je zrejmé, že pri percepcii estetického objektu, umeleckého diela vzniká v našej mysli estetický predmet. Zdá sa, že umenie po moderne je špecifické práve kladením väčšieho dôrazu na estetický predmet. Ak sa však aktívne nezapojíme do hry týchto umeleckých diel ostávajú chaotické a nedešifrovateľné, musíme ich „dobásňovať“  Napr.: Konceptuálne umenie je založené práve na podnecovaní percipienta k vlastnej aktivite, ktorá sa odohráva na poly estetického predmetu. Dielo J Kosutha: Jedna stolička a tri stoličky ukazuje jednu stoličku, fotografiu stoličky a definíciu stoličky zo slovníka. Estetická percepcia vrcholí v estetickom predmete (v spojení percepcie trojrozmernej stoličky, stoličky ako fotografie a definície stoličky zo slovníka) ktorý sa stáva konečným celistvým umeleckým dielom. Estetický objekt len vymedzuje hranice možných estetických predmetov, poskytuje fragmenty a kód na ich vzájomné prepájanie. Tým definuje okruh svojej vlastnej hry s percipientom (ktorého berie za partnera a spolutvorcu), na ktorú môže ale nemusí pristúpiť.

 Pri percepcii Fontány vidíme nefunkčný pisoár. Môžeme omieľať stokrát vyrieknuté otázky, alebo pristúpiť na hru, ktorá sa nám tu naskytla. Tieto otázky sú však tiež súčasťou hry, jej časťou. Duschamp si z nás vystrelil. Je toto umelecké dielo? To by dokázal každý! Vo chvíli takéhoto vyhlásenia sa hra však štiepi. Na jednej strane máme opovrhnutie alebo pobúrenie na druhej obdiv. Jedna hra končí, druhá len začína. Súčasťou druhej sú známe teórie inštitúcie umenia a Duschampova zásluha o ich demaskovanie, ale aj pozastavenie sa nad Duschampovím činom, ktorý môže predznamenávať zmenu samotného statusu umenia, umeleckého diela a spôsobu vnímania. Estetický predmet, ktorý vytvorila percepcia Fontány vyklíči a nadobudne význam, až pri konfrontácii so skutočným vešiakom na klobúky alebo pisoárom. Práve v tej chvíli nastáva estetický zážitok, obyčajný, účelový výrobok sa stáva estetickým objektom. Estetický predmet, nazvime ho pisoár F sa prekryje so  skutočným neumeleckým objektom, ktorý ready-made v galérii zastupoval a ktorý nanovo konfiguroval vzťahy tohto objektu ku svetu. Náš spôsob vnímania reality sa mení. Mohlo by byť i toto umeleckým dielom? Vešiak s kabátom sa stáva umeleckým dielom a mi ho so záujmom sledujeme čudujúc sa, že sme si ho nikdy poriadne nevšimli. Umelecké dielo prekračuje hranice galérie, a prichádza na toaletu alebo do predsiene a my sa navraciame späť k najbližším veciam na ktoré sme dávno zabudli, ktoré sme dávno opustili. Svet začína byť tehotný estetickým objektmi čakajúcimi na odhalenie. Každodenné vnímanie je vystriedaná estetickým.

 To je však možné len v svete ktorý získava potvrdenie svojej totožnosti, skutočnosti v zdvojovaní. V svete v ktorom udalosť, čin nadobúda hodnotu ak je podobný vzorovej reálnej alebo fiktívnej udalosti prezentovanej v hoc akom médiu alebo umelecky spracovanej, v svete v ktorom sa reálne prežívanie stále viac presúva do fiktívnych, umelo vytvorených svetov a odcudzuje nás okolitej realite ako čomusi pokuľhávajúcemu za umelou fikciou. Pisoár si všimneme až po tom, čo ho zazrieme v svete umenia, či v nejakom médiu, ktoré na neho upriami pozornosť. Alebo naopak, ak je predobrazom takejto medializácie alebo umeleckého stvárnenia. Na druhej strane sme schopný všimnúť si predmety, udalosti ak máme pocit, že by sa mohli stať súčasťou sveta umenia, či by stáli za pohľad mediálneho oka.  

 Foucault spomína smrť autora, ktorá označuje stratu dôrazu na toho kto hovorí a upriamuje pozornosť na to čo sa hovorí. Možno je už i takéto štádium prekročené a začína obdobie kedy už nebude dôležité kto hovorí, čo sa hovorí alebo ako sa hovorí, ale to, ako sa „počúva“. Najdôležitejším sa potom začne stávať percipient, aktívny spoluúčastník, spolutvorca každého umeleckého diela. Ready-made odhaľuje čosi na čo sme už dnes z galérii, divadelných predstavení, či literatúry zvyknutí. Umelecké diela prekračujú svet umenia, alebo ho aspoň rozširujú vchádzajú do neumeleckých oblastí a môžu nás nútiť nanovo reflektovať každodennú realitu a tým zasahovať do nášho každodenného počínania. Estetizujú naše vnímanie a estetická funkcia často nie je len pripájaná k iným funkciám, ale začína ich aj nahrádzať. Pri súčasnom umení nemôžeme byť pasívny a nemôžeme ho nechať v galérii alebo divadle, musíme ho neustále nosiť so sebou. Umelecké dielo, alebo skôr estetický predmet, ktorý vznikol pri jeho percepcii vynášame von za múry sveta umenia. Takto „vynesený“ estetický predmet čaká na svoje aktivovanie a môže byť príčinou zmeny neumeleckého objektu na estetický, umelecký objekt alebo príčinou celkovej zmeny perspektívy indivídua.

 Rovnocenným partnerom pre takéhoto umelca a jeho dielo je potom percipient, ktorý inšpirovaný umelcom hľadá vlastné výrazové prostriedku pre zobrazenie svojho spôsobu vnímania a prináša ich na „trh“. Z umelca sa stáva divák, z diváka umelec a potom zas a znova dokola. Zmyslom takejto hry sa stáva sebaprezentovanie individuálneho spôsobu existencie pre obohatenie percipienta, poskytnutie bázy pre odlišnú skúsenosť nielen vnímania, ale samotného bytia. V najlepšom prípade je to nezištná snaha poskytnutia možnosti pre skúsenosť Iného, alebo znovupoznania seba v Inom, čakajúca na odozvu percipienta formou jeho sebaprezentácie. V horšom prípade samoľúbe sebapredvedenie nehľadajúce žiadne porozumenie iba priestor na exhibíciu snažiac sa zaplátať prázdne miesta(po chýbajúcich zmysloch?) estetickou funkciou v snahe o sebapotvrdenie. Internet sa už stáva takýmto miestom.

 Ak by boli predpoklady správne, potom by sa väčšia časť tvorby(alebo dotvorenia?) umeleckých diel v súčasnom umení presúvala na percipientove bedrá. Najdôležitejším by sa stával estetický predmet v mysli príjemcu, aktívne dotvorený umelecký, estetický objekt, ale najmä sám príjemca, ako spolutvorca.  Rozdiel medzi tvorcom a percipientom by sa zmenšoval (alebo sa už zmenšuje?) do tej miery až by úplne zanikol.  Svet by bol plný potenciálnych tvorco-príjemncom a  latentných umeleckých diel čakajúcich na odhalenie (vytvorenie) .Tie by možno nedosahovali kvality klasických umeleckých diel, ale možno by boli prirodzenejšie a úprimnejšie. Umelecký anarchizmus zodpovedajúci epistemologickému anarchizmu Paula K. Feyerabenda?

 

 

Oliver Tomáš

Oliver Tomáš

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Študent pobehujúci medzi Košicami, Prešovom a zvyškom sveta:-) Zoznam autorových rubrík:  polnočné básne pre psaSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu