"Znova?"
"Máš lýru?"
"Nie."
"Ani peniaz si nemal."
"Dal si mi."
Tiene na oblohe ako duchovia alebo prasiatko zo zrkadla. Zuby, pazúry, sliny kvapkajú ako dážď čo smrdí červami hnije.
"Ešte i tu si ma našli. To môžu??"
Mlčí, ruky sú biele kosti.
"Ani slnko neprekročí mieru, inak by si ho vyhľadali Erýnie."
"I on je tam?"
"Nie, on je na poliach."
"Je tam rebrík, zajačia nora?"
"Nie len na svete zákon."
"Takže navždy?"
Ruka je biela kosť a čierny čln špliecha ostrý, z dreva čo páchne hriechom. Bocklinov ostrov kópia pravdy. Len farby sú tmavšie a vôňa chýba. Tmavo smaragdové cipry a pínie, vysoké až nebo, olovené, ťažké, ohraničujúce nárek. Lebo svet musí byť v tichu aby bol slobodný. A všetko je väčšie len ostrov je bližšie. Bocklin mal pravdu.
"Bol tu Bocklin?"
"Bol."
"Ako odišiel?"
"Mal lýru."
"Lýra je rebrík?"
"Lýra je hudba, hudba je harmónia a miera, z miery vzniká vibrovanie."
"A načo mi je peniaz?"
Môže sa usmiať lebka biela ako smrť?? Smrť je čierna. Vraj!
"Na čo mi je loď?"
"Na prevoz."
"A peniaz??"
Smiech a loďka a Smiech.
"Reč končí kde biely králik začína. Neo, vyzleč sa a polož si peniaz na oko. Ja ti dám druhý a budeš pár. To je polka celku."
Všetko sa hýbe na vlnách čierna? loď? Ja ležím. Holý som nikdy nebol, až teraz. Peniaz a dva, zaplatené za súd. Budem ľahší ako pierko? Sedem mien Bohov v siedmych bránach lesklých. Osiris a lýra. Za peniaz? Za dušu.
"Ako sa zmestí toľko náreku..."
"Mlč a buď." Hodil ma nahého do vĺn. Nikdy nevstúpiš dvakrát do tej istej rieky A more?